Stálo ma to dosť úsilia, aby som ich oboznámil so skutočnosťami, ktoré vyvrcholili odvolaním Andersena z funkcie konateľa, tabuizovanými a ukrývanými pred nimi ako aj pred verejnosťou. Nebolo vôbec jednoduché získavať si nanovo dôveru a zároveň nestratiť autoritu pred ľuďmi. Naši politici by o tom vedeli rozprávať. Na to musí mať človek povahu, mňa to však veľmi vyčerpávalo a nemohol som sa celkom sústrediť na svoju prácu. Bolo to ako keď vás „sekne" v krížoch: bolesť a tlak. Dokážete ho len utlmiť sedatívami, nie však odstrániť. Aspoň nie tak rýchlo, ako si želáte.
Nový spoločník, resp. konateľ, resp. konajúci na základe plnej moci jeho svokra, vedeného ako spoločník a konateľ v jednej osobe, viac nekonal ako konal. Lepšie povedané konal, ale nie pre našu spoločnosť. Čas, ktorý trávil vo firme, sa rovnal času potrebnému na oboznámenie sa s problémami spoločnosti, samozrejme pri poháriku, presnejšie povedané, niekoľkých pohárikoch vínka. Od začiatku som vedel, že chod spoločnosti, jej menežovanie a celková starostlivosť bude na mne. „Ja sa budem starať o bazénovú technológiu a jakuzzi," vyjadril sa Škvára, keď sme si rozdeľovali kompetencie a starostlivosť o chod zariadenia. „Mám rodinu a ešte ďalšie firmy. Aj im sa musím venovať," reagoval na moju otázku ohľadne času venovanému fitness centru. „Neskôr sa to zmení, budem mať viac času a môžem sa viac venovať fitku." „OK," odpovedal som, očakávajúc aspoň vyriešenie financovania, ktoré vehementne sľuboval. „Vybavím úver v Slovenskej sporiteľni, aby nám prefinancovali naše vlastné zdroje, vložené do firmy. Budeme pracovať s bankovými peniazmi, tak sa to robí," opakoval mi dokola od nášho prvého stretnutia „Mám výborné kontakty na viacero bankových inštitúcií, odkúpime aj budovu... Ja sa o to postarám, to nechaj na mňa. Na to sa môžeš spoľahnúť!" „Super," bola vždy moja reakcia na jeho vyhlásenia. Aby som bol úprimný, neveril som tomu. Môj šiesty zmysel mi našepkával „ Never mu, je to falošný človek!" Ja som však nepočúval, alebo lepšie povedané, nechcel počuť. . V duchu som si hovorieval: „Bože, dúfam, že to nie je ďalší rozprávkar! Ja potrebujem normálneho spoločníka so záujmom venovať svoj čas tejto firme, žiť pre túto firmu. To nie je práca, to je tvorenie, zodpovednosť, záväzok!" Snažil som sa zahnať tieto pocity a vsugerovať si: „Bude to lepšie, je to lepší a poctivejší človek, ako bol jeho predchodca." Bože aký som bol len naivný!
Písal sa začiatok novembra 2009. BF centrum sa rozrastalo. Rozrastali sa rady našich klientov a rozširovala sa aj ponuka služieb. Klienti boli spokojní, tešila ich stála aktivita zo strany majiteľov, lepšie povedané moja. Cítili starostlivosť poskytovanú našim vyškoleným personálom, obľubovali akcie, hlavne deti. Mali sme za sebou tri akcie - Krst BF, Deň otvorených dverí, Family day. Všetky som zabezpečoval sám, vrátane získania sponzorov, pozvánok, keteringu, programu, a všetkých nevyhnutných „drobností". Pripravoval som ďalšie dve podujatia - Halloween a Mikuláša. Bolo naozaj časovo náročné zabezpečovať chod jedného z najväčších zariadení tohto druhu na Slovensku, starať sa o personál, absolvovať stretnutia a organizovať akcie. Na jednej strane ma to dosť vyčerpávalo, no na strane druhej som cítil radosť z toho, ako pozitívne moju aktivitu a nápady vnímajú ľudia, nielen naši klienti. Našiel som v sebe nové črty môjho ja, kreatívneho ja. Napĺňalo ma to novou energiou, ktorú som sa potom snažil odovzdávať naspäť vo forme inovácií a starostlivosti o klienta. Cítim sa šťastný, keď cítim ľudí okolo mňa šťastných. Nikdy by som neveril, že ma môže napĺňať spokojnosťou a šťastím aj pocit, že robím ľudí šťastnými. Naozaj skvelý pocit! Ani neviem ako, ale zrazu bol koniec roka nablízku. Vianoce, Silvester, prázdniny, lyžovačky... Zrazu sa ciele a záujmy ľudí pretransformovali do nových aktivít a záujmov. BF bol niekde ďaleko a navyše aj zasnežený. V ten rok Perinbaba nešetrila a prikryla všetko hrubou perinou. Dedo mráz to ešte dokreslil tou nenapodobiteľnou ľadovou krásou. Pri pohľade na tú bielu nevinnosť a nádheru som mal sám chúťky schmatnúť lyže a zameniť ich za činky, bežiace pásy a telocvične. Odísť niekam na chatu alebo hotel, pokiaľ možno bez signálu akéhokoľvek mobilného operátora, vyvetrať hlavu, prísť na nové myšlienky a nápady. No ako to už býva, „človek mieni a pán BOH mení". V tomto prípade by som si dovolil ten záver trošku poopraviť na „Škvára mení". „Deti majú prázdniny a Mirka chce, aby sme išli do Vysokých Tatier, vraj som im to sľúbil," oznámil mi v jeden pekný decembrový deň. „Však poď aj ty," dodal. „Nemôžem ísť, veď by sa tu nemal kto starať o BF," odpovedal som mu, „užite si to aj za mňa." Dohodli sme sa, že uskutočníme zmeny v novom roku, aj na základe jeho informácií súvisiacich s refinancovaním našich finančných vkladov do firmy. „Tak, ako som sľúbil. Ja dodržujem slovo," rozlúčil sa so mnou. „Nakoniec aj tak je to jedno, či tu je alebo nie je," pomyslel som si, aj tak všetko riadim a zabezpečujem sám. Veď tie činky, bežiace pásy a telocvične sú vlastne fajn. Samozrejme ešte aj bazén a sauny, supeeeeer. Šťastné a veselé a všetko dobré do Nového roku!
Nový rok 2010. Nové predsavzatia (ja si ich zvyknem vždy dávať, horšie je to už s ich plnením). Nové želania, ale aj zmeny vo firme. Škvára prišiel z Tatier. Opýtal sa, čo je nové a porozprávali sme sa o práve o tých zmenách. Vraj by bolo dobré založiť novú firmu, ktorá by prevzala záväzky BF, vrátane nájomného vzťahu a leasingu. „Stále nás otravujú veritelia, máme záväzky voči prenajímateľovi a takto by sme si to očistili," navrhol Škvára. „A ako to bude s financiami, ktoré si sľuboval vybaviť? Tie by sme mohli potom použiť na doplatenie dlhov," odpovedám otázkou. „Peniaze vybavím, ako som sľúbil. Už to mám predbežne potvrdené, ešte musíme dodať doklady o firme, ručenie, atď. A aby som nezabudol, pripravuje sa ten projekt v Nitre, Mlyny, a bol by som rád, keby si do toho išiel spolu so mnou," odviedol pozornosť. V tom bol naozaj dobrý. „Mali by sme tam ísť na budúci týždeň, tak sa o tom ešte porozprávame. Zatiaľ som našiel firmu, ktorá nám vybaví všetky formality súvisiace so založením novej spoločnosti. Bude sa volať BFX a keďže ja v nej nechcem figurovať, tak ju napíšem na moju maminu," uzatvára monológ môj spoločník a dopije ďalší pohár bieleho vínka. Potom mu zazvoní mobil a on ide telefonovať von z BEST caffe. Toto mi na ňom prekážalo: vždy telefonoval tak, aby to nikto nepočul. Akoby chcel niečo skrývať, zatajovať. Vnímal som to ako veľmi neúprimné a egoistické gesto. Potom sa vrátil, dal si pohárik a pokračoval v rozhovore s tým čoraz falošnejším a nečitateľnejším výrazom v jeho tvári....
pokračovanie zajtra
v prípade záujmu, prepošlem e-mailom full verziu
