Ako to vlastne bolo 5

Autor: Stanislav Barta | 14.6.2011 o 8:03 | Karma článku: 4,59 | Prečítané:  1293x

Život v BF si zatiaľ naoko pokojne plynul. Do každodennosti fitnesscentra a medzi návštevníkov nepreniká napätie z jeho zákulisia. Neprenikajú sem čoraz väčšie problémy a komplikácie. Snažím sa ich riešiť, a preto sa začína proces niekoľkých stretnutí a rokovaní s mojimi známymi, kamarátmi, obchodnými partnermi z realitného sveta. Všetky sa končia neúspešne. Samozrejme nespočetné množstvo telefonátov od Petra, dodávateľa. Už začína byť tiež dosť nervózny, keďže tlaky zo strany majiteľov firmy sa stupňujú. Skoro každý deň sedávam s Lacom Čolítom a hľadáme možné riešenie. Bohužiaľ tiež bezvýsledne. Dni a týždne utekajú, ako keby niekto pridal plyn a preradil z trojky na päťku. Termín splatenia akontácie bol už niekoľko krát preložený a teraz je pred nami ďalší - 30. júl 2009

 

Ľudia odchádzajú na dovolenky, chaty, na vidiek... Začína sa uhorková sezóna, tlkot fitness srdca sa na dva mesiace spomalí. Sedíme každý večer na terase a riešime veľmi vážnu situáciu. Bezvýsledne. Mozog ako keby nechcel v tom teple pracovať a tiež chcel ísť dovolenkovať. Možností, ako vyriešiť danú situáciu, je naozaj malo. Začínam sa pohrávať s myšlienkou odpredania môjho podielu vo firme. Otázkou je, kto by mal záujem kúpiť takúto firmu: bez majetku, so strojmi, ale nezaplatenými, bez zaujímavých kontraktov a navyše v uhorkovej sezóne, keď majú všetci plné hlavy dovoleniek. Každý deň je veľmi horúco, ja to však nevnímam. Asi funguje akási moja vlastná vnútorná klimatizácia, aby som nedostal infarkt z vražednej kombinácie prehriatia a stresu.

 

30. júl 2009 -  už niekoľko krát posunutý termín úhrady akontácie  a prvej zvýšenej splátky. Peniaze nie sú! Trpká a bolestivá skutočnosť. Neistota. Čo bude? Zoberie nám dodávateľ stroje? Rozpustíme personál, oznámime to klientom, nastane bankrot, zatvoríme BF? Ešte sme ani poriadne nezačali a už mame skončiť?! Katastrofický scenár. Sme skúšaní osudom. Už po niekoľký raz sa pokúšam o preloženie termínu a píšem kompetentnému mail: „Dobrý deň, pán Kompetentný, vzhľadom na dovolenkové obdobie sa nám nepodarilo naakumulovať potrebný objem finančných prostriedkov, resp. investor je v omeškaní, dovoľujem si vás touto formou požiadať o zhovievavosť a pochopenie pri úhrade akontácie. V priebehu budúceho týždňa to bude určite doriešené! Ešte raz sa chcem ospravedlniť a poďakovať sa za vašu ústretovosť. S pozdravom a úctou. Stanislav Barta, konateľ." Práve skutočnosť, že bolo dovolenkové obdobie, nám v tomto prípade pomohla. Komisia, ktorá by mala rozhodnúť o existencii už schváleného jediného financovania nákupu strojov, našťastie nie je uznášania schopná z dôvodu nekompletnosti členov komisie. Odpoveď prichádza 3. augusta 2009 a je kladná. Takže ďalších sedem dní odkladu úhrady. Aj BOH vraj stvoril túto Zem za sedem dní, možno sa aj nám podarí za sedem dní vyriešiť tento problém, aj keď o tom veľmi silne pochybujem. Môj spoločník je totiž Andersen. Nebolo to o sedem, ani o štrnásť, ale o dvadsať dní, keď prišiel mail od Kompetentného z lízingovky: „Vážený pán Barta, z dôvodu neuhradenia splatných záväzkov v riadnom termíne a ani v mimoriadne dohodnutých termínoch Vám oznamujeme, že vypovedáme lízingovu zmluvu... Písomné oznámenie Vám bude doručené poštou". Zostal som ako zamrazený, srdce mi prestalo na chvíľu biť. Takže scenár sa naplnil. Scenár, ktorého scenáristami ani režisérmi sme neboli my. Cítim sa hrozne sám... Bojím sa pozrieť do budúcnosti, bojím sa, čo bude. Oznamujem to Andersenovi, Čolítovi a tiež dodávateľovi Petrovi. Všetci sú sklamaní a naštvaní, každý však svojim spôsobom, podľa miery zainteresovania.

 

V nasledujúcich dňoch prichádza kritizovanie, obviňovanie, zvyšovanie hlasu a vyhrážanie. Peter oznamuje, že si prídu vziať stroje, len čo vybaví auto. Ešte šťastie, že sú dovolenky, takže aj dopravcovia a „mukli", ako Peter nazýva nosičov strojov, sú na dovolenkách. Andersen ma upokojuje, že nech toľko nestresujem. Vraj keď si myslím, že nám odoberú stroje, tak som na omyle. „Kde by ich, prosím ťa, dali? Oni budú pekne čakať, až sa celá situácia dorieši." „Aha, tak hneď som pokojnejší," odpovedám mu, „pekne si to povedal, naozaj, najviac sa mi páčila ta pasáž: Až sa to celé dorieši. Presne tvoj štýl." Absolútne mu neprekážalo, že dodávateľ fitness vybavenia za niekoľko miliónov (ešte v slovenských korunách), ktoré už vyše troch mesiacov užívame, nemá za túto službu zaplatené a vďaka tomu sa ocitol v existenčných problémoch. Okrem iného boli pozastavené výplaty aj odmeny zamestnancom, čiže aj Peťovi, dodávateľovi. Firma budujúca si svoje meno a pozíciu na slovenskom trhu viac ako dvadsať rokov, je teraz na pokraji bankrotu. Je hrozné si to len predstaviť a nie byť toho súčasťou, čo súčasťou, spúšťacím mechanizmom! Plne chápem Peťove rozhorčenie a zároveň sa cítim absolútne bezmocný. Na jednej strane som spolumajiteľ firmy, ktorá smeruje ich spoločnosť do bankrotu, na druhej strane tomu nedokážem zabrániť, pretože ďalšie financie v takej výške nemám k dispozícii. V takomto psychickom rozpoložení som sa opýtal Andersena, kedy by sme si mohli spolu sadnúť a seriózne nájsť spôsob, ako celú situáciu vyriešiť. Odpovedá mi, vraj po víkende, keďže ide s deťmi a s partnerkou na záhradu. Keď sa ho spýtam, či je pre neho teraz dôležitejšia záhrada ako naša budúcnosť, odpovedá: „Aj tak by sme cez víkend nič nevyriešili a ja si musím vyvetrať hlavu." A tak si Andersen, pardon, na víkend záhradník, išiel vetrať hlavu.

 

Stretávame sa v utorok. Pýtam sa už zase Andersena, čo vymyslel pri tom vetraní. Samozrejme nič konštruktívne a preto kladiem ďalšiu otázku: „Milan, nemyslíš si, že je čas si to povedať ako chlap s chlapom a naliať si, ako sa hovorí, čistého vína?" „Samozrejme," znela Milanova odpoveď a usadil sa pri mne na terase v našej BEST kaviarni. Začiatok patril mne: „Milan, keďže si do dnešného dňa vložil do firmy svojich 5.000 EUR oproti mojim skoro 100.000 EUR, logicky mi z toho vyplýva dorovnanie z tvojej strany. Vo firme máme každý rovnaký podiel 50 % a dohodli sme sa na spoločnom financovaní chodu firmy, podľa veľkosti podielu. Pokiaľ to nie je v tvojich silách, bolo by vhodné, aby si odpredal tvoj podiel vo firme. Iné riešenie nevidím." Andersen pozrel na mňa s jeho nevinným rozprávkovým pohľadom a ja v ňom vidím tú záplavu príbehov. Kontruje: „Ja by som mal ešte jedno riešenie a síce založenie novej spoločnosti, ktorá by zapožičala kapitál BF. Spoločnosť by som založil so svojim rodinným známym z USA, budeme ho nazývať Američan. Volá sa Peťo, je to môj dobrý kamarát, vzdialený príbuzný. On by vložil kapitál. Jeho vklad by som si ošetril založením novej s.r.o. s podielom   50 % ja a 50 % Američan. Potencionálny výnos môjho podielu v BF by som si rozdelil s Američanom, na základe zmluvy o spolupráci medzi BF a novou s.r.o. Preložené do reči bežného človeka - nepodnikateľa. Andersen plánoval založiť novú firmu, do ktorej by nevstúpil so žiadnymi vlastnými finančnými prostriedkami (podobne ako do BF)  a vlastnil by 50 % tejto novej firmy. Jeho rodinný priateľ by vložil svojich 50.000,- USD, poskytnutých americkou hypotekárnou bankou, a to na základe predloženia dokladov od zamestnávateľa, preukazujúcich dostatočný príjem spolu s jeho manželkou a pri ručení ich vlastnou nehnuteľnosťou. Odmenou za Američanovu jeho investíciu by bol 50 % podiel vo firme (rovnaký ako Andersenov), ktorá by nevlastnila hnuteľný ani nehnuteľný majetok. Pozrel som na Andersena, pretrel som si oči, či sa mi náhodou nesníva a či ma akýmsi záhadným spôsobom neteleportoval do krajiny zázrakov a vypadlo zo mňa: „To nemyslíš vážne?" „Prečo by som nemyslel? Máš lepší plán?!" odpovedá Andersen. „Už som mu skaipoval a vo štvrtok by mal priletieť aj s peniazmi," pokračuje a pozerá na môj udivený výraz, podporený padnutou sánkou ako u zubára. „Treba doriešiť ten zvyšok," uzatvára rozprávku Andersen. Už tam chýbalo iba: „A rozprávke bol koniec." Keď som sa ho spýtal, čo má na mysli pod tým „treba vyriešiť ešte ten zvyšok", veď so sci-fi scenárom budeme mať maximálne 50.000,- EUR a potrebujeme 100.000,- EUR, odpovedal: „Veď to nejako vyriešime, keď už budeme mať skoro polovicu, tak nám určite počkajú s tou ďalšou." A vraj aj ja sa mám viac snažiť a zohnať ďalšie peniaze. Na to som reagoval, že už nie som ochotný dávať ďalšie peniaze do firmy, len v prípade, ak sa zmenia veľkosti podielov, s čím on nesúhlasil. Na jeden deň až príliš veľa nových informácií a tak som sa rozlúčil: „Doriešime to vo štvrtok, keď priletí Američan."

pokračovanie zajtra....

v prípade záujmu, prepošlem e-mailom, full verziu

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?