Hneď sme si „padli do oka". Pri definitívnom odsúhlasení dodávky strojov, celkovej ceny ako aj termínu dodania, sme sa s dodávateľom dohodli na zálohe vo výške 50.000,- EUR. Stretli sme sa aj s Milanom, aby som ho oboznámil s výsledkom a zároveň som ho požiadal o uhradenie dohodnutej zálohy. Ako odpoveď som dostal ďalší scenár, veľmi podobný tomu prvému, a začínalo mi byť jasné, že som nevstúpil do firmy a do záväzkov s Milanom, ale s „Hansom Christianom Andersenom". Ak toto meno náhodou nie je niekomu známe, tak je to, prosím pekne, jeden z najznámejších rozprávkárov. Termín zloženia zálohy sa neúprosne blížil a ja som počúval od Andersena (prepáčte, odteraz ho budem takto nazývať) nové a nové príbehy. Termín zloženia zálohy bol posunutý a ja som sa zrazu cítil ako neplatič, dlžník... Nie však mojou vinou...
Aby som nezabudol na prevádzkovateľa Karola. Keď sa dozvedel, že mu prenajímateľ viac nepredĺžil nájomnú zmluvu, kontaktoval Andersena a ten zase mňa kvôli odpredaju inventára. Bolo tiež potrebné uzavrieť s ním dohodu ohľadom klientov, ktorí majú uzavreté dlhodobé, časové vstupy - permanentky. Dohodli sme si termín stretnutia - začiatkom marca 2009. Na stretnutie som išiel sám, pretože Andersen sa s nim nechcel stretnúť osobne. Zrejme sa cítil trápne, veď za jeho chrbtom dohodol nový nájom na firmu, v ktorej figuroval aj on sám. Na stretnutí sme sa s Karolom dohodli, že klientov s permanentkami prevezmeme my a on nám za to zaplatí 70 % z nadobúdacej hodnoty za permanentky. Pýtate sa, prečo iba 70 %? Takto som sa pôvodne pýtal aj ja, pardon, pýtal som sa to pri Karolovom návrhu 50 %. A viete, čo mi na to pán Karol povedal? „Pán Barta, keďže už nejaký ten rok prevádzkujem toto zariadenie, vychádzam zo štatistiky, koľko klientov si zakúpi permanentky a koľko ich aj reálne využije. A to percento som vám navrhol." Ja som mu odpovedal, že jeho štatistiky sú určíte zaujímavé, avšak nemôžeme vylúčiť, že pri akceptovaní ním navrhovaných podmienok, títo klienti predsa len prídu a budú si nárokovať zaplatené služby. Asi po dvadsiatich minútach debaty, prúde návrhov a protinávrhov, argumentácii a protiargumentácií, sme sa dohodli na konečnom pomere 70 % s termínom úhrady 14. marca 2009, teda mesiac a pol pred nami avizovaným otvorením nového, zrekonštruovaného a vybaveného fitness centra. Po vzájomnej dohode bude on tak, ako aj my informovať klientov o akceptácii vydaných permanentiek novým prevádzkovateľom, čiže našou novou spoločnosťou, nazvanou BF. Odchádzal som zo stretnutia znechutený a sklamaný z vypočítavosti a chamtivosti ľudí. Termín úhrady bol dva krát preložený na žiadosť Karola s konečným dátumom naviazaným na deň odovzdania priestoru - 31. marca 2009.
Andersen zatiaľ vybral realizátora rekonštrukčných prác a tiež dohodol, že úhradu za vykonanie týchto prac zaplatí on osobne, najneskôr do dvoch mesiacov od ukončenia týchto prác. Toto sa mi zdalo korektné, vzhľadom k mojej predchádzajúcej úhrade prenajímateľovi, tak som s tým súhlasil.
Novy termín úhrady zálohy za fitness a kardio vybavenie spolu so stretnutím vo firme dodávateľa je tu. Andersen pokračuje v tvorení jeho nových príbehov. Už ich ani neregistrujem. Raz mu požičia Mišo, potom Jožo, na to zase Laco, potom je tu nejaký jeho vzdialený rodinný príslušník z USA, bla, bla, bla... Jediné pozitívum z podnikania s Andersenom bolo moje zoznámenie sa s Lacom Csölleiom alias „Čolítom". Do dnešného dňa sme skoro ako bratia s maximálnou dôverou.
Pochopil som, ako hovoria bratia Česi: Tudy cesta nevede a 18. marca 2009 som uhradil zálohu vo výške viac ako 33.000,- EUR a s dokladmi o úhrade som išiel na stretnutie, podať vysvetlenie prečo len 33.000,- EUR, keď bolo dohodnutých 50.000,- EUR... Odchádzam zo stretnutia... Znechutený. Sklamaný. Sklamaný sám zo seba, sklamaný z môjho chybného rozhodnutia... Lebo život je o rozhodnutiach ... Cítim sa znovu ako dlžník, neplatič! A to som ešte nevedel, že tento pocit budem ešte prežívať veľa krát!
pokračovanie zajtra...
